Budmerice sú náš domov.
Preto sme sa rozhodli konať.
Budmerice sú pre nás najkrajším miestom na zemi. Je to náš domov. Miesto, kde žijeme, kde vyrastali naše deti a kde chceme, aby raz vyrastali aj naše vnúčatá. Práve preto nám nikdy nebolo jedno, čo sa v našej obci deje.
Všetko sa zmenilo v deň, keď sme objavili dokumenty o plánovanom zväčšení skládky nebezpečného odpadu. Pamätáme si ten moment dodnes. Najskôr prišlo zdesenie. Potom ticho. A napokon strach.
Uvedomili sme si, že ak sú tieto informácie správne, nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka.
Vedeli sme, že ak sa do toho pustíme, budeme musieť vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Nikdy sme netúžili po konfliktoch ani po pozornosti. Chceli sme len pochopiť, čo sa deje, a urobiť všetko, čo je v našich silách.
Začali sme študovať dokumenty, zákony, rozhodnutia úradov a rozprávať sa s odborníkmi. Čím viac sme sa téme venovali, tým viac otázok sme mali. Namiesto domnienok sme hľadali fakty. Namiesto emócií sme hľadali odpovede.
Veľakrát sme počúvali, že skládka je tu už od 70. rokov, že sa s tým aj tak nedá nič robiť alebo že je lepšie do toho nezasahovať. My sme však verili, že občania majú právo poznať informácie a vytvoriť si vlastný názor.
V tom čase sa na Slovensku ľudia spájali pri témach, ktoré sa dotýkali ich životného prostredia. Verili sme, že aj Budmerice sa spoja, keď ide o vec, ktorá môže ovplyvniť našu obec na dlhé desaťročia.
Keď sa nám za krátky čas podarilo vyzbierať 1 449 podpisov pod petíciu, mali sme nádej. Verili sme, že je to začiatok spoločného záujmu občanov o budúcnosť Budmeríc.
Potom však prišli aj ťažké chvíle.
Zažili sme kritiku, osočovanie, obviňovanie aj osobné útoky. Nebolo jednoduché to zvládnuť. Boli dni, keď sme si hovorili, či to celé má zmysel. Strach bol skutočný. Nie zo samotnej práce, ale z toho, čo všetko môže priniesť človeku rozhodnutie ozvať sa.
Napriek tomu sme neprestali.
Nie preto, že by sme chceli bojovať proti niekomu. Ale preto, že sme presvedčení, že občania majú právo vedieť, pýtať sa a zaujímať sa o rozhodnutia, ktoré ovplyvnia ich obec.
Práve táto skúsenosť mi zmenila pohľad na verejné dianie. Uvedomila som si, že nestačí len upozorňovať na problémy. Ak chceme meniť spôsob, akým sa v obci rozhoduje, komunikuje a plánuje jej budúcnosť, musíme byť pripravení prevziať aj zodpovednosť.
Aj preto som sa rozhodla kandidovať na starostku Budmeríc.
Nekandidujem preto, že si myslím, že mám odpoveď na všetko. Kandidujem preto, že viem počúvať, pýtať sa, hľadať riešenia a robiť rozhodnutia otvorene a s rešpektom k občanom.
Verím, že obec sa nedá budovať strachom ani rozdeľovaním ľudí. Dá sa budovať dôverou, poctivou prácou, odbornými argumentmi a spoluprácou.
Budmerice nie sú len miesto na mape. Sú to naše domovy, naše rodiny, naše spomienky aj naša budúcnosť.
Preto sa pýtam každého z vás.
Ak sa dnes rozhoduje o veciach, ktoré môžu ovplyvniť Budmerice na dlhé roky dopredu, nemali by sme sa o ne všetci zaujímať?
Budúcnosť našej obce by nemala byť len v rukách úradov, investorov či politikov. Mala by byť aj v rukách nás – občanov.
Nechcem, aby sme raz svojim deťom a vnúčatám museli povedať, že sme vedeli, ale zostali sme ticho.
Chcem, aby raz mohli povedať, že sme mali odvahu postaviť sa za obec, ktorú milujeme.
Verím, že Budmerice môžu byť obcou, kde sa rozhoduje transparentne, kde sa občania nemusia báť klásť otázky a kde sa názory neriešia útokmi, ale vecnou diskusiou.
To je vízia, za ktorou stojím.
Ak ju zdieľate aj vy, budem rada, ak sa na túto cestu vydáme spoločne. Pretože Budmerice sú náš domov. A budúcnosť Budmeríc tvoríme všetci.